Nikola Gaľová (33 r.) je slobodná mama desaťročného syna Tobiasa a učiteľka na základnej škole. Už štyri roky žije v Bratislave a vedie deti láske k hudbe, ktorá je pre ňu ako kyslík. Jej snom je tvoriť hudbu a podporovať deti už v útlom veku v ich vlastnej umeleckej tvorbe. Túži vydať vlastné CD, ktorého predaj by jej pomohol v náročnom živote jednorodiča.
Nikola bude onedlho končiť v našom Ročnom programe pomoci, aktívne spolupracovala s odbornými poradcami a je veľmi šikovná a cieľavedomá.
Nikola, ako by ste sa charakterizovali pred narodením Tobiaska?
Vtedajšia Nikola si nevedela zvoliť správnu životnú cestu. Nevedela ísť za svojou túžbou po hudbe. V Plzni sa bezhlavo zaľúbila do otca svojho dieťaťa. Hoci chémia fungovala neskutočne a bola ním okúzlená, bolo to nezrelé. Neuvedomovala si dôsledky svojich činov. Zamilovaná otehotnela. U chlapa sa však všetko šmahom ruky vytratilo. Dodnes mi v ušiach znejú jeho slová, akoby ich povedal len včera: „To dieťa si dáš zobrať, inak ťa dám na súd. Nechcem dievča, ktoré mi neverí.“ Veľmi jasne som vtedy pochopila, že láska bola iba jednostranná, a to len tá moja. Takto som žiť nechcela.
Čo nasledovalo? Aké ťažké rozhodnutia vás čakali?
Sama neviem, kde sa vo mne nazbierala odvaha, ale rozišla som sa s ním so slovami: „Choď a rob si so svojím životom, čo chceš. Ja budem silná a zvládnem všetko aj sama.“ Otočila som sa a vtedy som ho videla naposledy. Pred jedenástimi rokmi som stála pred úlohou oznámiť rodičom, že budem mamou. Veľmi som sa bála a hnevala sa sama na seba. Nevedela som vtedy, že môj život sa začne uberať napriek všetkému správnou cestou.
Nikola, v dnešnej dobe to majú rodičia veľmi ťažké. O to viac, ak sú na výchovu sami. V čom sú pre vás najväčšie výzvy jednorodičovstva?
Našťastie sme málo chorí, keďže pri čerpaní PN alebo OČR ostávam s dieťaťom automaticky doma, čo v praxi znamená nižší príjem za dané obdobie. Niekedy musím myslieť tri kroky dopredu. Už som sa naučila uskromniť sa a ušetriť, aby som dokázala zaplatiť krúžky, ktoré v hlavnom meste nie sú vôbec lacné. Po príchode do hlavného mesta mi spočiatku môj príjem nevystačil a museli mi pomáhať moji rodičia. No ja som bojovníčka, nevzdávam sa. Vždy som si našla nejaké riešenie, aj keď behať po úradoch bola otrava, no nenechala som sa odbiť. Prvý rok v Bratislave som si vybavila príspevok na dochádzanie za prácou. Výhodou bolo, že to bolo veľa kilometrov a bola som vedená na úrade viac než rok. Vďaka príspevku som mohla ušetriť, aj keď som musela od riaditeľky školy posielať každý mesiac na úrad potvrdenie o zamestnaní. Neskôr som využila svoje hudobné schopnosti na učenie detí doma, čím som si vedela finančne privyrobiť. Pracujem ako učiteľka, ale až pri novom zamestnaní v špeciálnej škole som zistila, že škola môže jednorodičovi ako ja pomôcť preplatiť napríklad detský tábor v lete alebo nejakú dovolenku po odpracovaných dvoch rokoch na škole. Pri krúžkoch (väčšinou súkromných) však platím plnú sumu. Tieto informácie som však od bývalého zamestnávateľa nedostala. Až časom som zistila, že mám právo na sedem dní priepustky za dieťa, pričom dostanem zaplatené, akoby som bola v práci.
Zástupkyni školy som vďačná, že mi potvrdila projekt Chlebodarca, ktorý zastrešuje organizácia JEDEN RODIČ a prišiel v tej správnej chvíli. Je to niekedy ťažké, ale už nie tak ako na začiatku. Mužská ruka chýba, naučila som sa skoro všetko opraviť, som viac sebestačná. Našťastie bývam v podnájme a mám dobrú majiteľku, ktorá ochotne pomôže. Vyčerpáva ma vedomie, že čas je len jeden a musím sa ho naučiť správne využívať a deliť a na nepodstatné veci sa vykašľať. So synom sa učíme byť psychicky silní, učíme sa byť nad vecou. Nechcem, aby nám problémy ostávali v hlave, často sú práve oni spúšťačom chorôb. Vyhovuje nám používanie domácej medicíny, antibiotiká nepoznáme. Napríklad si robíme vlastný sirup proti kašľu. Nakrájame cibuľu, pridám med, citrón a cesnak a necháme na radiátore rozpustiť a vznikne domáca šťava s anacínom. Napriek všetkému, čím si prechádzam, som Bohu vďačná za všetko. Uvedomujem si, že viera ma neskutočne posúva a pomáha mi.
Zapojili ste sa do projektu Chlebodarca, ktorý financuje spoločnosť BILLA. V čom vám tento projekt uľahčil život?
Projekt Chlebodarca mi pomohol hlavne v sebapoznaní, utvrdení vlastných cieľov a v sebavedomí. Pre mňa bolo dôležité nastaviť sa správne psychicky, uvedomiť si, že existuje iba prítomný okamih (tu a teraz). Neriešiť príliš, čo bolo a čo bude v budúcnosti. Prakticky mi projekt uľahčil život napríklad v balíčkoch pre syna (pomôcky do školy, hračky, jedlo) a taktiež vďaka darčekovej karte na nákup v obchodoch BILLA v hodnote 130 eur mesačne na jeden rok. Pre mňa neskutočná pomoc. Cítila som oporu ľudí, ktorých síce osobne nepoznám, ale ktorí mi verili. Kládla som si otázku, ako dokážu pomôcť toľkým ľuďom, keďže sú neziskovou organizáciou bez pomoci štátu. Ich neustála práca a vytrvalosť ma motivovala, pretože aj oni majú rodiny a dokážu ešte pomáhať ďalším. Pridelili mi poradkyňu v kariére, psychologičku, životnú koučku a právnika. Myslím si, že keď si vás niekto nezištne vypočuje a je tu pre vás, je to neskutočná pomoc. Ich dobrá vôľa pomáha robiť svet krajším. Projekt JEDEN RODIČ stále napreduje. Aktuálne sa rozbehlo doučovanie pre matky s deťmi, ktoré pomáha deťom v lepšom zvládaní školských povinností. Oceňujem, že ľudia, ktorí ponúkajú pomoc, sa snažia prispôsobiť vášmu času a pomáhajú vždy s úsmevom, napriek tomu, že oni sami mali náročný deň. Taktiež pravidelne každý týždeň prebieha odovzdávanie potravín.
Ročný program pomoci nie je len o materiálnej pomoci, ale predovšetkým o podaní pomocnej ruky pri vykročení na cestu samostatnosti. Aké skúsenosti si odnášate do života vďaka tomuto programu?
Ja konkrétne som sa naučila efektívne hospodáriť s potravinami. Dokázala som ušetriť napríklad tak, že som niektoré potraviny zamrazila a použila neskôr. Kebab sme so synom mali na tri víkendy, iba som dokúpila ryžu alebo zemiaky, čo stojí do 2 eur. Za takú sumu kebab nekúpite nikde.
Poradkyňa mi pomohla aj v rámci mojich hobby, snažila sa ma motivovať a spolu sme hľadali, ako sa posunúť k úspechu. Koučka ma naštartovala myšlienkou, aby práca bola mojím koníčkom a koníček mojou prácou. Túto vetu milujem, vždy sa pri nej usmejem a posúvam sa vpred. Moja hudba je príbeh môjho života, pocitov a zároveň vnútorného boja: Bude to niekomu páčiť? Keď moje JA uverí, tak všetko, čo sa zdá nemožné, bude zrazu predo mnou stáť. No budem to držať pevne v rukách, budem to konečne JA.
Ako matka, čo vychováva sama svoje dieťa ste nemali na ružiach ustlané. Mali ste čas venovať sa aj hudbe?
Samozrejme, umenie človeka neopustí ani s príchodom dieťaťa. Skôr naopak. V ťažkých chvíľach samoty, neporozumenia som začala postupne opäť hľadať svoj zmysel života. Naučila som sa starať o syna bez toho, aby cítil, že mu chýba druhý rodič. Všetok čas som venovala jemu. Naučila som sa však robiť veci sama a našla som si systém tak, aby v ňom bol aj čas pre mňa samu.
Nikola, so synom bývate v garsónke s rozlohou 32m². Na jednej strane je to lepšie ako ubytovňa, na druhej strane nie príliš veľký komfort pre dvoch. Ako to vnímate vy a Tobias?
Je mi nesmierne ľúto, že si syn nepozýva na návštevu žiadneho kamaráta. Nie je mu to príjemné. Žiaľ, z platu učiteľa si nevieme dovoliť bývať vo väčšom. A keďže sa chystá ďalšie zdražovanie, myšlienka na nové bývanie je akoby z ríše snov. Kým som pracovala v školskej družine, učila som deti hre na hudobných nástrojoch. Aj vo svojom voľnom čase. Bývala som však unavená a nervózna. Zmenou práce sa mi upravil pracovný čas aj viac zarobím, aj mám viac času na syna. Snažím sa rozvíjať svoje talenty. Mojou túžbou je, aby som svoj talent využila a profesionálne sa venovala hudbe.
Študovali ste podnikanie, no napriek tomu ste sa ocitli v školstve ako učiteľka špeciálnej pedagogiky a hudby….
(Úsmev).Áno, mám vyštudované agropodnikanie, ale pracovala som v iných odvetviach. Až počas materskej dovolenky som našla v sebe odvahu skúsiť niečo nové. Vždy som túžila vedieť hrať na gitare. Stačilo zdvihnúť telefón a našla som skvelého mentora na základnej umeleckej škole, ktorý mi pomohol hlbšie vnímať cestu hudby. Fascinovala ma myšlienka skladania vlastných piesní. Podľa mentora je to otázka aj desiatich rokov. No už o dva roky som začala skladať prvé skladby, využívala som to, čo som sa naučila: vnímať hudbu, improvizovať a tvoriť noty. Dodnes však na sebe neustále pracujem, pretože hudba je nekonečný príbeh a „veľký hmatník“, ktorý sa nikdy a nikde nekončí. Vďaka kamarátke z Brezna a spriaznenej duši som si podala v roku 2016 prihlášku na Súkromnú strednú odbornú školu pedagogickú v Humennom (EBG) a úspešne ju vyštudovala. Verila som, že ma to posunie ďalej a budem môcť motivovať ľudí, ktorí majú podobný talent. Moje povolanie mi tiež vyhovuje pracovným časom a možnosťou tráviť čo najviac času so synom a nenechávať ho samého.
Učíte deti hudobnú výchovu. Boli práve deti vašou inšpiráciou pri tvorbe?
Hoci som začala ako vychovávateľka a hudobná výchova sa pridala až neskôr, zistila som, že práve v hudbe som sa našla. Tajne vo mne driemala myšlienka prezentovať deťom aj vlastné skladby. Odhodlala som sa prvotné piesne predstaviť deťom. Vysvetlila som im ich zmysel. Práve deti boli mojou inšpiráciou, pre ne som skladby zložila. Prvé vystúpenia detí v školskom prostredí vo mne prebudili túžbu vytvoriť hudobný projekt.
Odozva detí prišla už pri mojom hraní, vraj môžem niekde vystupovať. A mne sa v hlave začali vynárať rôzne nápady. S mojou hudbou budeme navštevovať rôzne centrá (domovy dôchodcov, detské domovy) a spolu s deťmi povzbudzovať spoločnosť. Korona oddialila moje plány, a tak som vždy na konci roka alebo počas vianočnej besiedky s deťmi nacvičila piesne aj s choreografiou a vo forme videí poslala rodičom. Postupne som začala svoju tvorbu dávať do povedomia a hľadať svoju cestu. Neskôr prišla odozva rodičov žiakov, tvorba sa im páčila, ďakovali mi, že sa takto venujem ich deťom. Postupne ma oslovili niektoré mamy ohľadom hudby. Jedna mamička mi navrhla, že si môžem otvoriť nejaký krúžok alebo školu, kde by som deti učila vlastnej tvorbe. Začala som s niektorými deťmi spolupracovať aj doma a podarilo sa mi vytvoriť vlastné piesne. Kolegyňa v škole ma oslovila ohľadom mojej piesne Anjel Pána, či mám k tomu noty, že jeden rodič má záujem sa ju naučiť. Časom začali prichádzať rôzne „signály“. Vyskúšala som Košický zlatý poklad a poslala som do súťaže svoju nahrávku. Žiaľ, ostalo to bez odozvy. Hľadala som ďalšie cesty, napríklad Fond na podporu umenia, kde mi moju žiadosť dvakrát zamietli. Neskôr vďaka projektu JEDEN RODIČ som sa vybrala cestou marketingu a propagácie, oslovila akreditované spoločnosti, kde by mi kurz preplatil úrad práce a ja som mohla ďalej napredovať na svojej ceste. Mojím cieľom je dostať sa do povedomia v oblasti hudby prostredníctvom reklamy, nahrať CD a spolupracovať s detskou populáciou. Túžim nasmerovať deti k vlastnej tvorivosti. Aj vďaka myšlienke vytvoriť projekt (v školskom prostredí alebo vlastnom zariadení): Loď odvážnych. Celú cestu ešte nepoznám, ale mám jasno v tom, čo chcem svetu dať. Svoju životnú skúsenosť, a to aj so sklamaniami, víťazstvami, pokorou a ďalšími hodnotami, ktoré vyjadrujem svojou hudbou. Nech to povzbudí ľudí na ich ceste a nech vedia, že tu nie sú na to sami. Nech v ich vnútri neostane nič nevyslovené.
Čo pre vás osobne hudba znamená?
Hudba je niečo, čo ma nadovšetko napĺňa. Je to niečo, čo viem odovzdať synovi a aj iným deťom. Vďaka hudbe môžu pochopiť, že sny a ciele sú pre život dôležité. Človek nemusí mať len jednu prácu. Mňa moji rodičia v devätnástich rokoch odhovárali od prvej gitary. Dnes je mojím snom dostať do povedomia vlastné piesne (napríklad ako Anjel Pána, My sme 2.B, Veľká, Zmätení a Loď odvážnych) a nahrať hudobné CD.
Nikola Gaľová ma svoj kanál na Youtube, kde si môžete vypočuť jej tvorbu aj s deťmi. KLIKNITE SEM.
<html>
<video width="470" height="560" controls>
<source src=”https://jedenrodic.sk/wp-content/uploads/2022/11/VID-20221031-1338511.mp4” type=video/mp4>
<source src="https://jedenrodic.sk/wp-content/uploads/2022/11/VID-20221031-1338511.mp4" type=video/mp4>
</video>
</body>
</html><iframe width="560" height="355" src="https://www.youtube.com/embed/Fz0hW5WLnAc" title="YouTube video player" frameborder="0" allow="accelerometer; autoplay; clipboard-write; encrypted-media; gyroscope; picture-in-picture" allowfullscreen></iframe>