Ostáva veriť, že to zvládneme

Veronika je sama s piatimi deťmi štyri roky, ale vlastne omnoho dlhšie.

S ex maželom sa spoznala mladá, dlhodobo boli vystavení zlej situácii. Žili v krajine (Sýrii), kde spočiatku aj podnikali, ale vojna im vzala úplne všetko a pri chemickom útoku utrpelo ich zdravie. Štyri roky žili v území vojnového konfliktu, napokon sa vrátili aj s deťmi na Slovensko. „Nevedeli sme už ale spolu žiť, vlastne ja som nevedela, lebo manžel mi roky nepomáhal ani finančne, ani s deťmi, ani s domácnosťou, bola som na všetko sama.  K tomu nehradil poplatky a splátky, na ktoré som mu dávala peniaze, keď som sa to dozvedela, to bola posledná hranica, vyhodila som ho„, objasňuje Veronika. Ostala sama s piatimi deťmi, bez práce, s dlhmi takými, že skoro skončili na ulici. Psychika jej a jej detí bola veľmi narušená. Ich výchovu sa snaží zvládať najlepšie, ako vie a robí to s láskou. Či to robí dobre, to ukáže čas.

S exmanželom už ani nekomunikuje, za deťmi príde tak dvakrát do roka. „Zo začiatku som sa mu ešte snažila vysvetliť, že musí platiť výživné„, vraví Veronika, „nakoniec som to vzdala, lebo pri každom pokuse sa len ľutoval a vôbec ho nezaujíma, ako to zvládam„. Teraz, druhý mesiac, má Veronika po dvoch rokoch od určenia náhradné výživné. Nevie ani, ako manžel žije, či niekoho má alebo nie.  Ani s jeho rodinou nemá žiadne vzťahy. Hoci je Veronika sama, pocit samoty nemá.  „Mám predsa päť detí„, dodáva. Netrápi sa ani výčitkami, či mohla spraviť niečo lepšie, inak, čo by bolo, ak by…. ona robila vždy, čo sa dalo. Stále myslí len na to, aby jej slúžilo zdravie aspoň tak, ako teraz, kým deti podrastú, aby sa nedajbože niečo nestalo a deti nemuseli ísť do detského domova.

S deťmi jej nemá kto pomôcť, ani keď sú choré. S prácou to má Veronika veľmi ťažké, nakoľko nemá komu a  kde nechať deti, ani počas prázdnin či chorôb.  So svojimi rodičmi Veronika kontakt nemá.

„Moja mama nemá vzťah k mojim deťom, ona bohužiaľ pije, preto s ňou nemôžem počítať ani na postráženie – skúsili sme a nedopadlo to dobre, ani deti s ňou nechcú byť, radšej budú so mnou v práci“, priznáva Veronika. „Raz, keď išla po dcéru na tanečnú, spadla zo schodov a odvtedy s ňou dcéra nechce byť, chlapci vôbec, pretože stále na nich kričí, nedá sa s ňou počítať.„

Veronika má stredoškolské vzdelanie a ovláda cudzie jazyky, ale zatiaľ musí brať prácu, aká je v jej meste na východe Slovenska k dispozícii a akú popri deťoch stihne. Ide teda skôr o dočasné, krátkodobé brigády, za ktoré ale miestni podnikatelia mizerne platia, skôr zneužívajú situáciu, kde chudobní ľudia a ženy z početnej rómskej komunity slúžia aj za euro na hodinu. Veronika teda za doobedné upratovanie firmy cez víkend dostane 9 eur.  Za roky sa jej však napriek týmto reálnym okolnostiam podarilo aspoň znížiť dlhy. Ide to však na úkor jej zdravia, keďže pracuje aj vo fyzicky náročných, aj mužských prácach (na píle), na rôznych brigádach. Sama je drobná a veľmi chudá.

„Môj zdravotný stav nie je dobrý z viacerých strán, mám dlhodobo problém so železom, s tým spojený nízky hemoglobín, ale tak nízky, že podľa lekára je to život ohrozujúce„, objasňuje Veronika, „Povedal, že takto to dlho neudržím, navyše pri chemickom útoku, ktorý sme prežili vo vojne, si to odniesli moje pľúca a zuby, som silná alergička a keďže pre nedostatok financií lieky beriem, len keď už je najhoršie a nie tak, ako by som mala, tak stav sa zhoršuje„. Veronika trpí bolesťami neliečených zubov a opuchmi,  ale pretrpí to,  lebo deti sú na prvom mieste a aj oni potrebujú zvýšenú zdravotnú starostlivosť.

Tri deti majú alergiu na laktózu a známky prejavuje už aj najmladšia dcéra. Dve z detí navštevujú psychologickú a psychiatrickú ambulanciu.  Najmä starší syn má vážne problémy – trpí nespavosťou, mimovoľnými pohybmi, tikmi, extrémnou bojazlivosťou, žije v uzavretom svete. Momentálne nie je ukončená jeho diagnóza, užíva silné liky (Triapridal a Atarax). Všetky deti majú taktiež zanedbanú dentálnu starostlivosť.

Napriek situácii, v akej Veronika je, nepovažuje toto obdobie za najhoršie v jej živote. Tým bolo, keď bojovali o život svojej dcérky, ktorá ako sedemmesačné bábätko zomrela. Po tomto prežitku Veronika nezaváhala a vo vtedajšej vojne pomáhala, ako sa dalo, ostatným: „Chodili sme vyťahovať ranených a mŕtvych spod spadnutých budov, nikto nechcel ísť, ľudia sa báli, pretože ak niekto pomáhal nemocnici, bol automaticky nepriateľ štátu a ak vás chytili, to je horšie ako smrť. Preto sme aj museli narýchlo odísť, niekto nás udal, že pomáhame. Ale aj tak to stálo za to, zachrániť aspoň niekoho, ak už som nedokázala zachrániť vlastné dieťa, aspoň som zachránila veľa iných„.

Vzťah so svojimi deťmi má Veronika dobrý, ale má pocit, že sú na ňu niekedy príliš naviazané, keď nikoho iného nemajú. Priznáva, že možno robí veci aj za nich.

Rodinné financie Veronika stále nezvláda sama utiahnuť. Obmedzila seba, aj svoju stravu, ako vraví, nemá už čo viac obmedziť, lebo obmedzené majú všetko. Prežívajú ťažko. Drobné úpravy si zvláda v domácnoti spraviť sama, ale financie sama s piatimi deťmi jednoducho neutiahne. Keď sa niečo pokazí, jednoducho to opraví s tým, čo je k dispozícii, na nové niet.  Pokazený splachovač, ktorý sa už opraviť nedal, museli riešiť splachovaním vedrom, prasknutý odtok pod vaňou zacelila tmelom…

Súkromný život vo Veronikinom prípade sa ani očakávať nedá. Nemá naňho ani čas, a ani energiu. Po celom dni je rada, keď padne do postele, aby načerpala silu na ďalší náročný deň.

Veronika tvrdí, že vlastne nikdy ani nebola materinský typ, ale človek mieni, Boh mení….všetky deti prišli na svet sekciou.  „Mám 5 krásnych detí, ktoré mi stokrát denne povedia, ako ma ľúbia a ja si želám len jediné – vydržať do doby, kedy už budú stáť na vlastných nohách. O to jediné mám strach, že to dovtedy nedám“ vyznáva sa na záver Veronika.

Veronika žiadala o pomoc dve organizácie a štát so žiadosťou o jednorázovú dávku – ani z jednej strany pomoc neprišla. Veronika nemá už na nič nárok, keďže poberá náhradné výživné (240 eur dohromady na 5detí), s prídavkami na deti má mesačne príjem 365eur.

Tento celý rok 2021 Veronike pomáhame my z organizácie JEDEN RODIČ a o.z. BILLA ľuďom, cez projekt CHLEBODARCA. Veronika si pomoc veľmi váži, je však zároveň veľmi zodpovedná a o svoje deti sa chce sama postarať, najväčšia pomoc pre ňu by preto bola, keby jej niekto pomohol postaviť sa na vlastné nohy. Momentálne preto rieši s pomocou špecialistov z JEDEN RODIČ oddlženie a znova sa chce venovať práci či drobnému podnikaniu.