Život je jedna rozprávka, nie vždy krásna a ľúbezná. Niekedy je to tŕnistá cesta. Princezné však nežijú vo vežiach a ani tie veže nestrážia draci. Aj keď … záleží, od uhla pohľadu. Aj princezná bola na všetko sama a ešte jej do okna chrlil drak oheň. Presne tak som sa cítila v niektorých momentoch.

Stalo sa to už dávno, viac ako pred štrnástimi rokmi. Presne tak dlho sama vychovávam svoju dcéru. Môj bývalý partner nebol tyran ani flákač, len nebol zrelý na otcovstvo, napriek tomu, že túžil byť otcom. Po tom ako som otehotnela, si uvedomil, že si chce ešte užívať život. Veľakrát som od ľudí počúvala, že som predsa musela niekde spraviť chybu, keď odišiel a nejaví záujem o dieťa. Áno, spravila som. Vybrala som si nesprávneho partnera, nesprávneho otca pre moju úžasnú dcéru. Necítim nenávisť, ani som nemala nikdy túžbu pomstiť sa.  Len som nikdy nepochopila, ako môže niekto nejaviť záujem o vlastné dieťa, o svoju krv.

Od malička som bola vedená k tomu, že zvládnem všetko. Záleží len odo mňa aký budem mať život. Som strojcom svojho šťastia. O tej poslednej vete trochu pochybujem. Strojcom šťastia som len v tých prípadoch, ktoré dokážem ovplyvniť a mám ich pevne v rukách. Učím tomu aj moju milovanú dcéru. Život jednorodiča je úplne iný ako život dvoch rodičov, ktorí žijú v jednej domácnosti a spoločne sa starajú o svojich potomkov.

Tehotenstvo som prežila sama, bez partnera, len s mojimi rodičmi. Nebolo jednoduché, zopár komplikácií, o ktorých sa nechcem rozpisovať. Tie mi však od štvrtého mesiaca nedovolili zarábať a vytvárať si finančnú rezervu. Našťastie všetko dobre dopadlo a na svet prišla moja dcéra. Byt, na ktorý som platila hypotéku,  som bola nútená dať do prenájmu.  Na dva roky sme sa presťahovali k mojim rodičom. Neviem ako by som to zvládla bez nich, sú mi oporou do dnes. Do práce som išla, keď mala dcéra jeden rok. Keď mala dva roky, odhodlala som sa ísť na vysokú školu, aby som si zvýšila kvalifikáciu a zabezpečila pre nás dve vyšší príjem. Dcéra išla do škôlky vo veku dvoch rokov a troch mesiacov. Bola plne pripravená, bez plienok, samostatná a extrémne spoločenská.  Pod extrémne spoločenská si predstavte drobčeka, ktorý každé ráno vstáva s úsmevom na perách. Teší sa na kamarátov a v škôlke utešuje väčšie deti – predškolákov so slovami: „Neplač, poobede po teba príde maminka.“  V škole je tiež rada. Aj keď má niektoré hraničné poruchy učenia, nevzdáva to a bojuje. Je aktívna športovkyňa a jej deň je presne naplánovaný.

Takto vidí náš každodenný boj naše okolie, celá spoločnosť. Veď som silná a všetko zvládam. Áno zvládam, ale nie vďaka spoločnosti. Od nej som za celý čas nič nedostala. Mám podporu od mojej rodiny a priateľov.

Nikdy som si nepýtala peniaze. Chcela som len pomoc od spoločnosti, aby som mohla žiť normálny a pokojný život a dôstojne som sa chcela postarať o nás dve. Tej som sa nikdy nedočkala. Prvý krát som dostala facku, keď som riešila škôlku. Naša spádová škôlka nevedela pochopiť prečo nechcem dať dcéru do jasiel.

Prečo mám dať do jasiel dieťa, ktoré je bez plienok, plynule hovorí, vie sa samé obliecť a najesť? Len preto, lebo nemá tri roky?

Do 29. augusta sa škôlka tvárila, že mi dcéru vezme. Nuž, ale v ten osudný deň mi zavolali, že nemajú miesto, nech ju dám k nim do jasiel. Odmietla som to. Mali sme šťastie, v škôlke o dve zastávky od nás, sa presne v ten istý deň uvoľnilo miesto. Veľa krát som sa pýtala:

Prečo sa tvárime ako sociálny štát, ale nemáme s ním nič spoločné? Prečo neexistuje niečo ako povinnosť vziať jednorodičom, jediným živiteľom rodín, dieťa do predškolského zariadenia, keď je jednorodič zamestnaný?

Toto boli otázky, ktoré mi vírili v hlave, keď som chvíľu bezradne pozerala na telefón. Moji rodičia ešte pracovali, ja som od septembra nastupovala na plný úväzok do novej práce a do školy. Nechcela som žiadnu finančnú podporu, chcela som len, aby mi bolo umožnené ísť do práce a nebyť od nikoho závislá. Keď išla dcéra do školy, hľadali sme školu pri bydlisku mojich rodičov. Nakoniec som bola nútená nahlásiť trvalé bydlisko dcéry k mojim rodičom. Inak by sa do školy pri nich nedostala a vznikali by nám komplikácie pri vyzdvihovaní a neskôr samostatnom chodení zo školy.

Či som pracovala pre súkromníka, alebo pre korporátnu spoločnosť,  nikto mi nevychádzal v ústrety aj keď vedeli, že som jediný živiteľ našej dvoj člennej rodiny. Žiadne výhody, žiadne bonusy. U súkromníka som našla aspoň pochopenie. Škôlka sa zatvárala v určitý čas a ja nemôžem byť v práci od nevidím do nevidím. Ako príklad uvediem, že problém s návštevou lekára je skôr akceptovateľný ako vyzdvihnutie dieťaťa v škôlke. V korporáte som prichádzala do práce skoro ráno o štvrť na osem, ale ak si nadriadený zmyslel poradu o šiestej večer, musela som sa jej zúčastniť. Pri jednej takejto porade, mi bolo nezmyselne vyčítané, ako si neplním svoje pracovné povinnosti. Vtedy som to už nevydržala. Môj výrok: „Pracovné povinnosti si plním lepšie ako rodičovské. Lebo o takomto čase, trištvrte na sedem večer, som už viac ako 12 hodín v práci a popritom by som mala sedieť doma a učiť sa dcérou“, mi bol samozrejme osudný. Neľutujem toho, povedala by som to znova a možno aj ostrejšie.

Práva a ochrany rodiča živiteľa, osamelej matky, v zamestnaní sú vo svojej podstate biedne a nedokonalé. Hoci je v zákone zakotvené, že ma nemôžu nútiť  k nadčasom proti mojej vôli, lebo som osamele žijúca matka, starajúca sa o dieťa mladšie ako 15 rokov, nikto sa podľa toho neriadi. Spôsobov ako sa ma zbaviť je neúrekom. Počnúc výpoveďou o nadbytočnosti, alebo dohodou o ukončení spolupráce, pod vyhrážkou, že ak nebudem súhlasiť, môžu mi znepríjemniť život.

O meškaní výplat by sa dal napísať aj román a týka sa to akéhokoľvek zamestnávateľa. Nikto nechápe do akých problémov sa dostávam, keď mi mešká výplata hoci len pár dní a to nehovorím o dvoch, či troch týždňoch. Nemám pri sebe partnera, ktorému príde výplata včas. Nemám ani žiadneho sponzora, ktorý mi pošle peniaze, keď je 15. deň v mesiaci a v banke mi z účtu sťahujú hypotekárny úver. Dlhé roky som bola rada, keď môj stav účtu bol aspoň vo výške našich mesačných výdavkoch. O odkladaní peňazí na horšie časy, či na dovolenku som mohla len snívať.

Zostať doma s dcérou, keď bola chorá? To je vtip, nie?

Raz v živote som bola na ošetrovnom, keď jej robili otoplastiku uší. Tá almužna, ktorú som dostala, mi vyrazila dych. V daný mesiac som mala problém z čoho nakúpim potraviny. Pozitívum bolo, že sme sa zbavili jej psychického problému.

Prečo sociálna poisťovňa neprihliada na jednorodiča, ktorý zostane doma s chorým dieťaťom?

Nerozumiem prečo sú rovnaké podmienky pre úplnú rodinu, kde sú príjmy dva, ako pre rodinu, kde je zrazu jediný príjem zastavený a je nahradený almužnou.

Bojovanie s bežnými povinnosťami ako je vyzdvihovanie dieťaťa zo škôlky, školy, nákup potravín, upratovanie, varenie, venovanie sa dieťaťu, hranie a učenie sa s ním. Ísť s ním na výlet, na ihrisko, do bábkového divadla, do knižnice, do kina. Nepočítam ešte tréningy, ktoré dcéra absolvuje od siedmich rokov. Toto všetko musím stihnúť sama. Vždy mi na tvári vyčaria úsmev ženy, ktoré mi povedia:

„A čo si myslíš, že u nás to kto robí? Aj ja to všetko robím, muž je do večera v práci.“

Nuž, tomu verím, ale ja keď idem nakupovať, nakupujem s dcérou a vždy len s ňou. Keď mala dcéra len dva roky, bežne sa stávalo, že domov som vliekla nákup v jednej ruke a dieťa v druhej. Nastupovanie do autobusu bolo zážitkom na ktorý sa nedá zabudnúť, vtedy neboli nízko podlažné.  Najprv som musela šoférovi oznámiť, že nastupujem a potom som utekala hneď do ďalších dverí, aby som to stihla. Pri vynášaní kočíka mi častokrát nikto nepomohol, úsmev nestačil. Alebo keď umývam okná, umývam ich s dcérou. Nemám ju kam dať, nemá ju kto vziať na ihrisko, kým ja upracem celý byt. Všetko robíme spolu. Treba si uvedomiť, že mamička z úplnej rodiny má pomoc u svojho partnera, ale rodič, ktorý je na výchovu detí sám, tak to musí všetko zvládať iba on sám. Neviem ako to všetko stíhajú tí jednorodičia, ktorí nemajú v blízkosti rodinu, aby im pomohla. Bolo by sa treba zamyslieť nad niečím ako nad centrom voľného času, ktoré pomôže takýmto rodičom. Nad miestom, kde sa na chvíľu postarajú o dieťa jednorodiča, aby ten mohol spraviť pre svoju rodinu čo potrebuje a nemusel neustále jedným okom sledovať dieťa, či sa nepribližuje k dokorán otvorenému oknu.

Ako dcéra rástla, tak sme niektoré situácie lepšie a príjemnejšie zvládali. Od útleho veku chápala, že ďalšiu čokoládu kúpime, keď príde výplata. Naučila sa, že je osem hodín večer, tak musí ísť spinkať, lebo maminka sa potrebuje upratať kuchyňu a učiť sa do školy. Ja som sa naučila určovať si priority medzi prioritami. Čo je dôležitejšie, povysávaný byt alebo čas strávený s dcérou na ihrisku? Mnoho rozhodnutí som robila na svoj úkor. Ja si predsa obujem aj päťročné čižmy, ale dcére minuloročné na nohu nenatiahnem. Mimochodom, tie čižmy nosím ešte stále, dcéra mala rok, keď som ich kupovala.

Ísť s kamarátkou na kávu? To je zážitok podobný Vianociam, minimálne do dcériných desiatich rokov. Nájsť si čas sama pre seba je problematické. Večer padám do postele ako vyžmýkaný citrón a ráno bežne vstávame o šiestej. Ak ide dcéra na tréning,  tak musíme vstať ešte pred piatou. Posledné dva roky je to už lepšie, ale aj tak ju nenechám večer samu doma. Som rada, že mi odpadlo vyzdvihovanie z tréningov, už chodí zopár rokov sama. V zime ju však vyzdvihujem, aby nechodila v tme cez celé mesto.

A čo môj osobný život? Nuž roky som netušila čo toto slovné spojenie znamená. Práca, škola, tréningy, dieťa, domácnosť. Kde by mi zostal čas na seba, na partnera? Lenže čím je človek dlhšie sám, tým sa ťažšie prispôsobuje, lebo už niet kam. A toto nie je negatívum, to je realita. To je pohľad človeka, jednorodiča, ktorý je donútený vyhodnotiť a zvládnuť veľa situácii na ktoré je sám. Človeka, ktorý nezostane sklamane stáť pred výkladom, lebo si nemôže dovoliť kúpiť nový kabát. Radšej bude fungovať sám, ako žiť s niekým, koho problémy sú diametrálne odlišné. Takýto človek, bez odžitých situácií nechápe, že priority sú niekde inde ako v novom oblečení, vo vyleštenom aute, či exkluzívnej dovolenke.

Byť jednorodičom nie je ľahké, ale neľutujem, že ním som. Byť mamou je to najkrajšie poslanie aké mi bolo dopriate, odhliadnuc od toho, že som na všetko sama. Nesťažujem sa, že mám takýto život, vo svojej podstate som šťastná. Len mi je ľúto, že v našej Slovenskej spoločnosti sa zabúda na jednorodičov, ktorý to v živote nevzdali a postavili sa čelom k povinnostiam. Je nás veľa a nemyslím si, že spoločnosť chápe ako nám pomôcť, ako nás podporiť. Nehovorím teraz o finančnej podpore. Ale o vytváraní podmienok pre jednoduchšiu a dôstojnejšiu existenciu alebo o balíčku odbornej pomoci, v začiatkoch tohto obdobia jednorodičovstva, kedy to najviac potrebujeme. Či sa to už týka sociálnej oblasti, zdravotnej starostlivosti, školského systému. O tom, že zamestnávatelia nevytvárajú vhodné pracovné podmienky pre jednorodičov.  O tom, že aj keď sa snažíme byť sebestační, tak spoločnosť nás v tom nijako nepodporuje. Dobrá správa však je, že vlastne jednorodič je silný ako skala. Možno si večer poplače do vankúša, alebo od zúfalstva zakričí na balkóne, ale vždy má pred sebou dôvod ísť ďalej, keď pozerá na svoje milované dieťa.

Ak ste jednorodič a našli ste sa v tomto príbehu, dajte nám o sebe vedieť. Spoločne sa pokúsime dosiahnuť zmenu.