Nebudem písať o strastiach života slobodnej mamy či otca, jednak o tom už písali iní, za ďalšie považujem skúsenosť za neprenosnú a sýty hladnému nikdy neuverí, a napokon, dlhé články už nikto nečíta. Skúsim to skrátiť na trošku emocionálnu stránku toho, prečo si záujem jednorodičia naozaj zaslúžia.
Sama pochádzam „z rozvedenej rodiny“, tak si aj poviete, „čo iné sa dalo čakať“. Áno, je to tak. Žiadny návod, ako správne žiť, sa ku mne ani oblúkom nedostal. Práve naopak, až nechutne názorná a fakt zbytočná ukážka, ako TO byť nemá. Jediná asociácia pri spomienke na mojich rodičov a našej rodiny je, že celé zle. Ostalo mi jediné ponaučenie, pravidlo a smerovanie, že TAKTO nie. Otec mamu miloval, ale ona jeho podľa všetkého nie. Bola s ním nasilu z rôznych dôvodov a on sa potom čím ďalej, tým viac utápal v alkohole a (neopodstatnenej) žiarlivosti, čo malo vskutku nepekné dôsledky a prejavy. Pochopiteľne vás to ovplyvní na celý život, sami si potom v dospelosti odskáčete posttraumatické stavy, ktoré sa viac či menej určite vynoria v rôznych minimálne psychologických diagnózach.
Otec zomrel po päťročných útrapách s rakovinou, aterosklerózou a podobne. Akurát keď som mala tridsať. Po tom všetkom som bola prepchatá neprekonateľnou túžbou po svojej, hlavne svojej a „normálnej(!)“ rodine. Dovtedy som, ako asi každý mladý človek z podobných komunistických rodín, robila dosť hlúpostí, sebavedomie mi nechýbalo, veď od šestnástich som pracovala (pochopiteľne najprv brigádne) ako redaktorka v novinách a v sedemnástich už ťahala preč z rodičovského petržalského bytu. Biologické hodiny plieskali o dušu. Stačila jedna chemická iskra mužnosti, ktorá sa práve naskytla a dopadla na mňa. Onedlho som bola v očakávaní. Iskra ale zhasla, a brucho kyslo. A tak, … potom to už je celkom známe – život slobodnej mamy, aj so všetkými naloženými nákladmi, počnúc fakt zlým pôrodom, následným peklom, ktoré mi chcel otec dieťaťa dennodenne robiť zo života, pretĺkanie sa v prenájmoch, zúfalstvo, nervy na dranc, dieťa vkuse plačúce, nespiace, so zdravotnými a psychologickými problémami s nutnosťou navštevovať špeciálne škôlky a tak…jedno s druhým…. A u mňa sa to ale potom zopakovalo ešte raz s obdobným scenárom. Druhé dieťa už nebolo tak náročné, práve naopak, taký chlapček za odmenu. Tu môžme rozvinúť debatu o antikoncepcii, zodpovednosti atď., ale to sú všetko len a len teórie. U mňa bola napríklad antikoncepcia úplne neprijateľná zo zdravotných dôvodov, u iných je to z etických, u ďalších sa to stane aj niekoľkokrát napriek jej používaniu, skrátka, STALO SA TO. V živote každého môžu nastať výhybky v jednej sekunde, všetko mohlo byť aj inak… je to celé znôška rôznych možností – v jednej sekunde splynie spermia s vajíčkom, v jednej sekunde sa stane nehoda, v jednej sekunde stretnete toho, kto s vami zostarne….už sme dospelí a vieme si vedome pripustiť naše chyby a „viny“, zžiť sa s nimi a niesť si tento svoj každého osobný kríž. Proste v tom čase som bola znova zamilovaná, úplne po uši, tak, ako každý tie prvé cca tri mesiace:)). Takže moje deti sú určite z lásky.
Otec a mama sú najväčšie piliere každého človeka, podvedomie, vedomie aj zdravie ovplyvňujú celý život. A vraví sa, že dobrá mama je šťastná mama. Ja dodám: slobodná mama možno nie je úplne šťastná, ale určite spokojnejšia a šťastnejšia ako v násilnom a nešťastnom zväzku. Aj keď je na dno vyčerpaná, často zúfalá, ale napokon je v súlade so svojim srdcom a to ju postaví na nohy. Lebo vzťah, v ktorom je človek nasilu, sa nikdy nekončí inak, ako ZLE. Nikdy by som nedopustila, aby sa moje deti museli pozerať na to, čo ja, keď som bola malé dievča. Práve preto by mala spoločnosť a štát pomáhať jednorodičom, lebo vzorce násilia nie sú dobrou metodikou pre budúce generácie. Jediné čo tu po nás ostane sú naše deti. To čo sme dostali, to im odovzdáme, a to si zo sebou nesú ďalej.
Lepší život pre nás a naše deti.
Ak ste jednorodič a našli ste sa v tomto príbehu, dajte nám o sebe vedieť. Spoločne sa pokúsime dosiahnuť zmenu.