Detská psychologička: Najhoršie je zostať ticho a s deťmi o vojne nehovoriť

Mária Benedikovičová, 25. februára 2022

Eva Smiková pracuje ako psychologička vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. V rozhovore vraví, že u detí môže dianie na Ukrajine vyvolať strach, úzkosť, hnev či plač. Rodičom odporúča, aby s deťmi hovorili o vojne, aj keď sa samy nepýtajú.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako sa s deťmi rozprávať o strachu zo smrti,
  • prečo je nebezpečné v deťoch potláčať strach z vojny,
  • prečo neignorovať, ak býva dieťa smutné,
  • ako im vysvetliť, prečo vojaci zabíjajú,
  • ako im odpovedať, keď ich zaujíma, čo bude s deťmi na úteku.

Ako na deti vplýva, keď odrazu vidia v správach tanky v mestách, rozbombardované budovy a k tomu zúfalých a plačúcich ľudí?

Ako nám dospelým, tak aj deťom pri pohľade na takéto zábery napadajú rôzne otázky. Môžu cítiť strach, ohrozenie. Samozrejme, záleží na veku dieťaťa. Deti sú veľmi citlivé a hoci my dospelí nič nepovieme, vnímajú, že sa inak správame, že niekomu telefonujeme, používame iné slová alebo že sme zamračení, smutní, možno aj nahnevaní. Dieťa si môže začať domýšľať, že sa niečo deje.

Napríklad dieťa v predškolskom veku má založené svoje vnímanie na fantazijnom svete a tieto informácie si v hlave samo vyskladá do jemu zrozumiteľného obrazu. Buď sa nás na to bude pýtať priamo, alebo v náznakoch, lebo pochopí, že ide o vážnu vec.

Ani dospelí nevedia, čo príde a či vojna nezasiahne aj Slovensko, keďže je blízko. Prečo je dôležité s deťmi hovoriť o vojne, nezostať ticho alebo ich nezahriaknuť, nech sa nepýtajú, lebo by to aj tak nepochopili?

Je veľmi dôležité nájsť si priestor, kedy sa o tom s deťmi v pokoji porozprávať. Nie je dobré riešiť to za pochodu, keď sme najviac rozrušení alebo keď niečo práve vidíme v médiách. Naozaj treba vypnúť televízor, odložiť mobil, počítač a povedať: „Poď, ideme sa o tom rozprávať. Chceš sa ma niečo spýtať?“ A potom odpovedať deťom priamo na ich otázky.

Najhoršie je zostať ticho a nehovoriť o tom, čo sa deje. Tému možno otvoria samotné deti, ale ak nie, mali by ju iniciovať samotní rodičia. Lebo ak ju neotvoríme my, deti si budú hľadať odpovede niekde inde alebo vo svojej fantázii. Je určite lepšie, ak veci vysvetlí dôveryhodná osoba, či už rodič, alebo niekto blízky dieťaťu.

Ako vojnu vysvetliť menším deťom?

U nich je dobré uviesť situáciu zo života na vysvetlenie toho, čo znamená konflikt. Keď má konflikt s kamarátom v škôlke alebo škole, aké sú alebo boli možnosti na vyriešenie. Čo sa mohlo stať, ak by bola jedna strana veľmi nahnevaná a urobila by niečo, čo by sa tej druhej strane nepáčilo.

U detí, ktoré už vnímajú väčšie súvislosti, je dobré pozrieť si mapu, kde vojnový konflikt je, vysvetliť si, kde sú hranice a čo znamenajú. Hlavne chlapcom sa bude zdať zaujímavé rozprávať o zbraniach, o vojenskej technike. Čiže sprostredkovať informácie deťom primerane podľa ich veku.

Už ste naznačili, že sa vojna vysvetľuje rôzne malému dieťaťu a starším deťom. V čom je zásadný rozdiel, keď sa o tom bavíme so škôlkarom, školákom na prvom stupni a s tínedžerom? 

Pre každé dieťa je dôležité mať priestor na otázky a na vyjadrenie pocitov. Niekedy to nemusí byť o konkrétnej otázke, ale o tom, že je dieťa mrzuté alebo plačlivé. Má nejakú emóciu. Vtedy treba nechať priestor na vyjadrenie, o čom je tvoj strach. Čoho sa bojíš? Alebo ako sa dnes máš? Čo dnes bolo dobré alebo zlé?

U malých detí som už spomínala – ísť na to cestou situácie, ktorú môžu poznať a ktorá im je blízka.

Tínedžeri sa z vývinového hľadiska nachádzajú v citlivom období, keď skúšajú mať priestor na svoje názory, vlastné riešenia a presadenie vlastných postojov. Ale pre nich sú rodičia tiež veľmi dôležití, no najmä ako partneri, s ktorými môžu diskutovať v bezpečnom priestore. Prejaviť názor, hoc aj opačný alebo taký, ktorý sa nehodí do konceptu súčasného diania. A pre rodičov je to tiež priestor, keď môžu povedať svoje názory, postoje, hodnoty a poskytnúť informácie o webových stránkach, kde nájdu hodnoverné veci. Čiže ich nepriamo nasmerovať na rozvoj kritického myslenia.

Aby nepodliehali dezinformačným webom?

Kľúčové je, aby tínedžer nemal pocit, že rodič si presadzuje svoje, a aby dostal priestor na vyjadrenie svojich názorov. Aby mohol v dialógu konfrontovať svoje názory. A nie povedať, že zakazujem ti pozerať takéto stránky, lebo sú tam hlúposti. Ale povedať, ja som si to pozrel tam a tam a je to celkom rozumné. Môžeš si to vyhľadať a povedz, čo si si ty našiel alebo počul, a debatujme o tom. Aby tínedžer vedel, že nebude odsúdený za svoj názor, ale že má priestor s rodičom diskutovať.

Aké sú najčastejšie reakcie detí na takúto mimoriadnu situáciu? Zvyknú plakať, hnevať sa? Kedy by už mal rodič spozornieť, že je najvyšší čas s deťmi hovoriť o tom, čo sa deje? 

Ak si vezmeme, že dieťa väčšinou zachytí prvé informácie z médií, ktoré sú plné nepredvídateľných záberov, prinášajúcich pomerne silné ohrozenie, môže sa stať, že dieťaťu uniká kontext hovoreného slova. Emócie sa teda viažu na videá a fotografie z bojov. Môže to v nich vyvolať strach, úzkosť, hnev, plač. Tých emócií je veľa.

Ako by mal v tej chvíli reagovať rodič?

Mal by zvážiť, koľko toho má dieťa vidieť a ako mu to podať a vysvetliť. Možno si dieťa nezapamätá všetky informácie, ktoré mu dospelý povie, ale bude si pamätať, čo pri vás cíti. Rodič má poskytovať istotu, oporu. Jasné, môže hovoriť aj o svojich emóciách, ale musí ostať oporou.

Napríklad u malých detí je prežívanie o tom, že ste tu a teraz. Vníma, ako sa cíti tu a teraz. Nebude riešiť, čo bude na druhý deň, o týždeň, o mesiac. Keď cíti nejakú úzkosť alebo strach, treba sa s ním rozprávať, čo je to strach, či niekedy zažilo strach. Ako prežívalo, keď sa niekedy bálo ísť do škôlky alebo sa bálo, že sa stratí.

Aj vďaka tomuto by mal rodič pochopiť, že zábery z vojnových konfliktov nie sú vhodným zábavným programom pre deti a on má byť filtrom tých informácií. Vždy hovorím, že médiá majú svoj „gombík“, ktorým sa dajú vypnúť. Počítač, mobil, všetko má svoj gombík. Dôležité je mať priestor na rozhovor s dieťaťom, mať na to čas a v pokoji diskutovať. Je to viac na zladenie emócií než akékoľvek vysvetľovanie.

Vojna je aj o strachu zo smrti. Čo je najvhodnejšie povedať, keď sa dieťa rozplače, že sa bojí. Má strach, aby sa jemu, mame s otcom či starkým niečo nestalo.

Pre rodičov je dobré vedieť, že v týchto situáciách sa treba pýtať a pomenovať tie pocity. Nepýtať sa – prečo plačeš? Ale reagovať takto: „Vidím, že plačeš. Môžeme sa o tom rozprávať? Je tvoj plač o strachu alebo ti niečo prišlo ľúto?“

Pýtať sa úprimne a nechávať priestor na odpoveď alebo aj na ticho, ktoré zavládne. My dospelí sme netrpezliví, odpoveď alebo vysvetlenie chceme hneď, ale dieťa niekedy v hlave nevie pomenovať, prečo koná tak alebo onak.

Dieťa sa týmto učí, že svoj strach a smútok nemusí v živote zdieľať samo, ale môže sa s tým zdôverovať. Tiež je dôležité nebagatelizovať problém: „Veď neplač.“ „Veľké deti už neplačú“ a podobne.

Prečo je nebezpečné, keď rodičia zľahčujú emóciu dieťaťa? 

Lebo mu hovoria, že to, čo prežíva, nie je veľmi dôležité, že by sa malo cítiť alebo správať nejako inak. Lenže práve v rodine by mal byť priestor, že sa môžeme vyplakať. Môžeme považovať slzy za nejakú pomôcku, aby z nás emócia vyplávala. Malé dieťa by sa malo naučiť, čo má s emóciami robiť, pretože jeho nervová sústava nie je ešte vyzretá. Dospelí majú mozgové štruktúry, ktoré emócie regulujú, vďaka tomu sa vieme v nejakej situácii správať, ale dieťa reaguje spontánne. Ono sa ešte len učí svoje emócie zvládať.

Ak mu hovoríme, že takáto emócia nie je vhodná, alebo ju bagatelizujeme, bude zneistené. „Môžem plakať, nemôžem?“ „Patrí sa to? Nepatrí sa to?“ Čiže pýtať sa, pomenovávať a byť pri dieťati.

Aké ďalšie poznámky zo strany rodiča môžu byť nebezpečné pre psychiku dieťaťa v takejto situácii? 

Všetky, ktoré nezrkadlia to, čo dieťa prežíva. Napríklad poznámky: „Nechaj“, „Nebudeme sa o tom rozprávať“ alebo „To, čo robíš, nie je vhodné“, „Pozri sa, ostatné deti sa hrajú a ty prídeš a tu plačeš“, „Veď sa nič nedeje, čo robíš?“ Sú to poznámky, ktoré nereflektujú, čo nám chce dieťa povedať alebo čo prežíva.

Niekedy neexistujú správne slová, ktoré môžu pomôcť, keď je rodič zneistený alebo je tiež v panike, nevie nájsť správne slová. Vtedy stačí aj neverbálny signál. Napríklad sa dieťaťa dotkneme alebo sa spýtame, či mu pomôže, keď ho objímeme. Často zafunguje, keď si spomeniem na nejaký vlastný rituál, že začneme šepkať alebo si zaspievame.

Keď je niečo ťaživé, rodičia by mali byť vnímaví a vycítiť, čo deti potrebujú. Niektoré deti nechcú dotyky, nechcú sa mojkať, ale niektoré práve naopak. Vyžadujú dlhé objatia a podobne. Naozaj je na rodičovi, aby to vedel.

Rodič sa môže dostať do situácie, že sám začne tápať, ako dieťaťu pomôcť. Čo by mal vtedy spraviť?

Jednoduchá rada: spýtať sa dieťaťa, čo by mu pomohlo.

Ako reagovať na otázky, keď sa deti vo veku šesť až desať rokov pýtajú, prečo vojaci zabíjajú?

V takej chvíli si treba zobrať za príklad hru, kde sú bojové scény, ako tam bojuje dobro a zlo. A že dobro by malo zvíťaziť nad zlom. Niekedy sa na to využíva sila alebo agresia. Rozprávať sa o tom, čo si vlastne ony pod tým predstavujú. Poznať svet dieťaťa, ako na to nahliada. Možno samo ponúkne príklad z nejakého filmu, nejakej rozprávky alebo hry. Často je to totiž opačne, že my dospelí sa poučíme od detí.

Už ste spomínali, že hlavne chlapci možno budú chcieť hovoriť o zbraniach, s ktorými sa paradoxne radi hrávajú na ihrisku, že sa medzi sebou strieľajú. No teraz vidia, ako reálne dokážu ublížiť. Ako môžu rodičia situáciu využiť na to, aby deti poučili, že zbraň je zlo ľudstva? 

Na to je jedna veľmi krásna poviedka od Umberta Eca, ktorej pointou je, že deti by sa mali hrať na vojakov v detstve, aby sa už nemuseli „hrať“ na vojakov v dospelosti. Vo svete dieťaťa sa dá zbraň použiť v rámci pravidiel hry len „akože“, ale malo by to byť preto, aby ju nikdy v živote nepoužil v kontexte reálneho boja.

Na takýchto príkladoch si dieťa uvedomí, že niekto môže zomrieť a potom je niekto smutný. Vďaka hračkárskym zbraniam si dieťa vie predstaviť, že ubližujú, ale nevie si predstaviť, čo to znamená smrť, definitívny koniec.

Musím však povedať, že by som nezakazovala deťom hrať sa so zbraňami, ak sú to, samozrejme, bezpečné hračky. Naozaj sú v detskom veku v poriadku.

Môžu deti upadať do depresie pre súčasnú situáciu na Ukrajine? 

Môže prísť strach, úzkosť. Depresia je už diagnóza, ak to vezmeme zo psychiatrického významu slova. Deti môžu byť smutné. Smútok môže dlhodobo pretrvávať a je na nás rodičoch, aby sme si ho všímali a komunikovali o tom s deťmi. Ak si to nevšímame, môže sa zhoršiť a prerásť do závažnejších prejavov.

Ako sa dá tomu zabrániť?

Deti by mali mať svoje záujmy, mali by sme dodržiavať ich režim dňa. Nekončí sa predsa svet, nebudeme sa sústreďovať iba na pozeranie televízie, čo nové sa deje. Účinné je držať sa svojho režimu dňa, ráno vstať, ísť do školy a tak ďalej. A potom môžeme hovoriť o tom, čo sa deje. Rozhodne by tým dieťa nemalo žiť od rána do večera. Tak sa môžeme vyhnúť úzkostným stavom.

Spomínali ste, že je normálne, keď je z toho dieťa smutné, plačlivé. Aké sú varovné signály, že dieťa to už nezvláda a rodič by mal preň vyhľadať odbornú pomoc? 

Neutíchajúci plač, alebo keď dieťa nevie zaspať, budí sa v noci s desivými snami. Aj keď deti mávajú desivé sny a vôbec nemusia súvisieť s vojnou. Keď už to narúša jeho spánok alebo pohodu, dieťa je nevyspaté, má bolesti brucha, hlavy, agresívne prejavy.

V momente, keď to už zasahuje fyzickú stránku dieťaťa a rodič nevie prísť na príčinu, vtedy je najlepšie vyhľadať odbornú pomoc. Na Slovensku máme sieť centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v každom okrese. Sú tam odborníci – psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pedagógovia a ďalší. Určite u nich nájdu pomocnú ruku, aj keď sa len rodič sám chce poradiť. Nemusí sa hneď objednať s dieťaťom.

Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie od štvrtka zriadil linku pomoci pre rodičov, učiteľov a žiakov. Koľko ľudí sa vám zatiaľ ozvalo a aké rady najčastejšie žiadajú? Zaskočilo vás niečo, s čím chceli poradiť?

Ešte je veľmi krátky čas na vyhodnotenie. Viem, že volali študenti, ktorým to odporúčali školskí psychológovia. Naša linka slúži špecifickému okruhu ľudí, nájde si ju skupina rodičov, pedagógov, ktorí ju zvykli využívať aj počas obdobia korony.

Situácia zatiaľ nezasiahla do vyučovacieho procesu, nezatvárajú sa školy, nemení sa spôsob vyučovania ako pri pandémii koronavírusu. Ale práve vďaka pandémii už učitelia vedia mnoho krízových situácií zvládnuť, lebo ich už zažili. Počas korony sa vytrénovali. Neočakávame preto enormný počet otázok na linke pomoci.

Mnoho ľudí uteká z Ukrajiny, lebo sa boja o život. Ako deťom najvhodnejšie vysvetliť, keď sa pýtajú na utečencov. 

Toto je téma, na ktorej môžeme ukázať, čo je súcit, solidarita, humanitárna pomoc. Sú to pre nás priamo uchopiteľné veci, ako môžeme dotknutým ľuďom pomôcť. Vojna je ďalej od nás alebo v tento deň sa nás ešte priamo netýka, ale toto je niečo, čo sa dá deťom jednoduchšie vysvetliť, že sú to ľudia, čo sa boja. Boja sa, že nebudú mať kde bývať, čo jesť, deti nebudú mať svoj domov. A ako im my môžeme pomôcť. Že aj samo dieťa môže pomôcť, ak daruje hračku, rodina môže prispieť peniazmi.

Ako odpovedať na otázky, prečo deti utekajú bez otca, iba s mamou? Alebo o tom, či idú bez hračiek a či už nebudú spať vo svojej posteli, a kam vlastne idú? Ako sa vyhnúť tomu, aby deti z toho nepociťovali zúfalstvo? 

Je dobré použiť konkrétny príklad. Kde by sa na Slovensku deti na úteku dostali, že s rodičmi možno budú v utečeneckom tábore alebo k niekomu pôjdu. Bude sa riešiť, aby mohli chodiť u nás do školy. Skôr by som to obrátila na pozitívny príklad, že sa hľadajú riešenia, aby utečenci mali kde byť, ako vyzerá pomoc človeku na reálnom príklade.

Má sa hovoriť o tom, ako sa aj na Slovensku ľudia mobilizujú a chcú prichýliť utečencov?

Presne tak, vravieť o tom, že sa hľadajú možnosti pomoci.

Ako deťom vysvetliť, že vo vojne umiera veľa ľudí? 

Keď deťom približujeme, čo je to vojna, ako ľudia bojujú a aké zbrane využívajú, tak s týmto priamo súvisí otázka smrti. Je to aj o tom, ako zvládame vlastnú smrť. Pomôže pýtať sa dieťaťa, či vie, aké to bolo, keď zomrel niekto blízky, čo sa vtedy robilo, či sme boli smutní, ako sme to prežívali. Obrátiť to na takýto konkrétny príklad a že ľudia vo vojne nezomierajú preto, že sú chorí, starší alebo sa stala nejaká nehoda, ale preto, že je to niekoho zámer, aby títo ľudia zomreli. Otvorene sa rozprávať.

Mnohé deti sú už dnes konfrontované s dianím na Ukrajine, v škole majú spolužiakov, ktorých rodiny odišli z krajiny už pred časom. Ako si môžu deti vzájomne pomôcť? 

Toto je veľká téma a v školách už máme odborné tímy psychológov, špeciálnych pedagógov, ktoré môžu tieto situácie rozobrať s deťmi ešte predtým, ako príde do triedy takýto spolužiak. Počas diskusie pripraviť deti na to, že tam príde niekto nový a že by sa mali k nemu správať ústretovo a rozobrať, čo sa všetko môže diať. Pre deti je to tiež spôsob, ako sa učiť spolunažívaniu a určitým morálnym hodnotám.

Keď už nový spolužiak príde, nie je vhodné hneď začať vyučovanie a za pochodu zisťovať, či nám vôbec rozumie. Je vhodné začať nejakou aktivitou, aby sa deti spolu zoznámili, aby si našli niekoho blízkeho. A že práve takáto sociálna pomoc je niečo, čo môže dieťa poskytnúť tomu druhému.

Na Slovensku sa v minulosti objavovali silné slová proti utečencom. Čo ak dieťa v rodine počúva pochybnosti o tom, že by sem mali prísť Ukrajinci a že by mali chodiť u nás do školy? 

Je to veľmi citlivá otázka. Takéto názory často počúvame, aj keď ide o inú etnickú skupinu alebo o deti z marginalizovanej skupiny. Toto sú otázky, ktoré by sa mali riešiť aj s rodičmi. Nenechať to na náhodu v škole.

Učitelia by mali v spolupráci s odborným tímom vopred komunikovať o takýchto veciach s rodičmi, pretože diskusiou sa môže predísť problémom. Postoje a hodnoty, ktoré zdieľajú dospelí, môžu byť rozdielne, ide o to, aby boli v súlade s humanitárnou pomocou a neškodili deťom. Aby sa odlíšilo naladenie proti nejakej sociálnej skupine, ktoré má iný kontext ako to, že moje dieťa bude s niekým chodiť do školy a zažívať vzdelávací proces.

Viem o situácii, keď osemročný chlapec plakal v triede, že otec odišiel v pondelok do Kyjeva a už sa nemá ako vrátiť, lebo bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Ako by mal na to reagovať učiteľ alebo možno aj rodič, keď sa o tom dozvie?

Keď sa to dozvie učiteľ, mal by reagovať autenticky. Ako rodič – zdieľať s dieťaťom emóciu. Ísť s ním niekde mimo, aby sa s ním nerozprával pred celou triedou. Učitelia aj od nás z webovej stránky vudpap.sk majú všeobecné informácie, čo robiť v týchto krízových situáciách. Samozrejme, sú aj experti, ktorí sú vyškolení na takéto krízové intervencie. Učiteľ by to mal určite konzultovať s nejakým odborníkom, ak si nie je istý a nevie, či vhodne zareagoval.

Ale v úplne prvých chvíľach stačí autentická reakcia pomoci, súcitu, ktorú, myslím, my ľudia máme v sebe. Často sa stávalo počas pandémie, že dieťaťu zomrel rodič, starý rodič alebo niekto veľmi blízky. To sú veľmi ťažké situácie, doteraz sme ich v triedach nezažívali alebo len veľmi málo. Pandémia to zmenila. Učitelia sú s tým konfrontovaní.

Je vôbec niečo pozitívne, čo môžu rodičia v súvislosti s vojnou deťom spomenúť a prispelo by to k ich upokojeniu?

Deťom k upokojeniu veľmi pomôže, keď sme my rodičia pokojní.

A to je náročná úloha v tejto dobe…

Je to náročná úloha, ale keď si uvedomíme, že tiež hľadáme vnútorné zdroje na upokojenie, keď sme rozrušení. Napojíme sa na bežný režim dňa, športujeme, robíme aktivity s deťmi. Vďaka tomu už nie sme natoľko rozrušení.

Toto všetko prispieva k tomu, aby naše dieťa videlo, že život ide ďalej. Je tu síce vojna, ale v tejto chvíli sme v bezpečí. Máme svoju mamu, otca alebo blízke osoby. Alebo psíka, s ktorým chodíme na prechádzku. Naše základné veci a hodnoty sa nemenia. Ale keď budeme smutní, môžeme sa trebárs s mamou porozprávať, čo sa deje. Nech majú priestor, aby to mohli vyjadriť – to je to bezpečie tu a teraz.

ZDROJ: https://dennikn.sk/2739324/detska-psychologicka-najhorsie-je-zostat-ticho-a-s-detmi-o-vojne-nehovorit

Jednorodičia, potrebujete pomoc? Ozvite sa.

Ak ste jednorodič a potrebujete pomôcť, poprosíme vás o registráciu a vyplnenie žiadosti o pomoc.

Registrovať sa >

Transparentný účet
JEDEN RODIČ, n.o.: 
SK0783300000002801833618

Transparentný účet vedený vo Fio banka, a.s.
PODPORILI NÁS